Príbeh o slávikovi a ruži

10. srpna 2009 v 16:37 | Xaphania |  Rozhádzané pierka

Nádherný príbeh Oscara Wildea.Príbeh je plný symboliky, obety a túžby. Oscar Wilde sa v tejto rozprávke krásne zahral so symbolikou farieb. Krásne sa tu vykresľuje prostredie, autor dáva iný druh citlivosti bielej, žltej, ružovej, ba aj červenej ruže. Trochu mi to príde ako príbeh matky a dieťaťa, kde sa mamka dokáže tak krásne obetovať....

"Povedala, že si so mnou zatancuje, ak jej donesiem červené ruže," zvolal mladý študent, "ale v celej mojej záhrade nerastie ani jedna červená ruža."
Počul ho slávik vo svojom hniezde na dube a zvedavo vykukol z lístia.
"V celej záhrade sa nenájde ani jedna jediná červená ruža!" volal študent a krásne oči sa mu zaliali slzami. " Ach, od akých maličkostí závisí šťastie! Prečítal som všetky knihy múdrych ľudí, ovládam všetky taje filozofie, a predsa nie som šťastný, lebo nemám jednu jedninú červenú ružu."
"Hľa, konečne vidím ozajstného milenca!" povedal slávik. "Noc čo noc som o ňom spieval, hoci som ho nepoznal, noc čo noc som rozprával jeho príbeh hviezdam, a teraz ho vidím. Vlasy má tmavé ako kvet hyacintu a pery červené ako ruža, po ktorej túži. No od vášne je jeho tvár bledá ako slonovina a čelo rozryté žiaľom."
"Zajtra večer je u princa ples," šepkal študent, "a bude tam aj moja milovaná. Ak jej donesiem červenú ružu, budem ju držať v náručí, ona mi skloní hlavu na plece a jej ruka spočinie v mojej. Ale nemám v záhrade ani jednu červenú ružu, preto budem sedieť sám a ona prejde nevšímavo popri mne. Ani na mňa nepozrie a mne pukne srdce."

"Áno, to je pravý milenec," povedal slávik. "Čo ja ospevujem, tým on trpí, čo je pre mňa radosť, to je preňho žiaľ. Láska je skutočne čosi zázračné. Je vzácnejšia než smaragdy a drahocennejšia než pravé opály. Nedá sa kúpiť za perly ani granáty, neponúka sa na jarmoku. Nemožno s ňou obchodovať, ani ju zlatom vyvážiť."
"Na galérii budú sedieť hudobníci," pokračoval mladý študent. "Budú hrať na svojich nástrojoch a moja láska bude tancovať za zvukov harfy a husieľ. Bude tancovať tak ľahučko, ze sa nôžkami ani nedotkne zeme, a dvorania v pestrých klobúkoch ju budú obletovať. Ale so mnou tancovať nebude, lebo jej nemôžem priniesť ružu." Tu sa hodil do trávy, zakryl si rukami tvár a horko zaplakal.
"Prečo plače?" spýtala sa zelená jašterička, bežiac popri ňom so zdvihnutým chvostíkom.
"Ozaj, prečo?" povedal motýľ, poletujúc za slenčným lúčom.
"Ozaj, prečo?" zašeptala sedmokráska svojej susedke nežným, tichým hlasom.
"Plače pre červenú ružu," riekol slávik.
"Pre červenú ružu?" zvolali. "Aké smiešne!" A jašterička, ktorá bola tak trochu cynik, sa nahlas zasmiala.
Ale slávik chápal, prečo študent žiali, sedel tíško na dube a premýšľal o veľkom tajomstve lásky.
Vtom roztiahol hnedé krídelká a vzlietol. Ako tôňa sa mihol hájom, ako tôňa preletel záhradou. Uprostred trávnika stál krásny ružový ker, a keď ho slávik zazrek, priletel k nemu a sadol si na vetvičku.
"Daj mi červenú ružu," zvolal, "a zaspievam ti svoju najkrajšiu pieseň."
Ale ker pokrútil hlavou.
"Moje ruže sú biele," odvetil, "biele ako morská pena a belšie ako sneh na končiaroch hôr. Ale choď k môjmu bratovi, čo rastie pri starých slnečných hodinách, možno ti on dá, čo chceš."
I odletel slávik k ružovému kru, čo rástol pri starých slnečných hodinách.
"Daj mi červenú ružu," prosil, "a zaspievam ti svoju najkrajšiu pieseň."
Ale ker pokrútil hlavou.
"Moje ruže sú žlté," odvetil, "žlté ako vlasy morskej panny, ktorá sedí na jantárovom tróne, a žltšie než narcis, čo kvitne na lúke, kým nepríde kosec s kosou. Ale choď k môjmu bratovi, čo rastie pod študentovým oknom, možno ti on dá, čo chceš,"
I odletel slávik k ružovému kru, čo rástol pod študentovým oknom.
"Daj mi červenú ružu," zvolal, "a zaspievam ti svoju najkrajšiu pieseň."
Ale ker pokrútil hlavou.
"Moje ruže sú síce červené," odvetil, "červené ako holubičie nohy a červenšie než veľké koralové vejáre, čo sa večne kolíšu v jaskyni mora. Ale zima mi zmrazila žilky, mráz spálil púčky a búrka dolámala vetvičky, nuž tohto roku nebudem mať nijaké ruže."
"Chcem len jednu červenú ružu," zvolal slávik, "jednu jedinkú červenú ružu! Či naozaj niet spôsobu, ako by som ju získal?"
"Poznám jeden spôsob," odvetil ker, "ale je taký strašný, že sa ti to neodvážim ani povedať."
"Povedz mi to," prosil ho slávik, "ja sa nebojím."
"Ak chceš červenú ružu," povedal ker, "musíš ju stvoriť zo svojho spevu pri mesačnom svite a zafarbiť krvou vlastného srdca. Musíš mi spievať s hruďou pritisnutou o tŕň. Celú noc mi musíš spievať a tŕň ti musí prebodnúť srdce a tvoja krv sa musí preliať do mojich žíl a stať sa mojou krvou."
"Smrť je vysoká cena za jednu červenú ružu," povedal slávik, "a život je každému milý. Je príjemné sedieť v zelenom lese a dívať sa na slnko v zlatom voze a na mesiac v jeho perleťovom voze. Sladká je vôňa hlohu, sladké sú zvončeky skryté v údolí a šedivník kvitnúci na vŕšku. Ale láska je viac ako život, a čo je vtáčie srdce v porovnaní s ľudským."
I roztiahol hnedé krídelká a vzlietol. Ako tôňa prebrnkol záhradou, ako tôňa preletel hájom. Mladý študent ešte vždy ležal v tráve, kde ho slávik zanechal, a slzy v krásnych očiach mu ešte nevyschli.
"Raduj sa!" zvolal slávik. "Raduj sa! Dostaneš červenú ružu, po ktorej túžiš. Stvorím ti ju zo spevu pri mesačnom svite a zafarbím krvou vlastného srdca. A nechcem za to od teba nič, len aby si opravdivo miloval, lebo hoci je filozofia múdra, láska je múdrejšia a hoci je moc silná, láska je silnejšia. Krídla má sfarbené ako plamene a telo ako oheň. Pery má sladké ako med a dych voňavý ako myrha."
Študent vzhliadol z trávy a počúval, ale nerozumel, čo mu slávik hovoril, lebo poznal len to, čo vyčítal z kníh.
Ale dub rozumel a zosmutnel, lebo mal veľmi rád malého slávika, čo si uvil hniezdo medzi jeho konármi.
"Zaspieval mi poslednú pieseň," zašeptal. "Bude mi smutno, keď odídeš."
I zaspieval slávik dubu a jeho hlas znel ako zurkot vody, tečúcej zo strieborného džbána.
Keď dospieval svoju pieseň, študent vstal a vytiahol z vrecka zápisník a ceruzku.
"Štýl má," hovoril si, keď odchádzal z hája, "to mu nemožno uprieť, ale má aj cit? Obávam sa, že nie. V skutočnosti je ako väčšina umelcov - čistý štýl bez štipky úprimnosti. Neobetoval by sa pre iných. Myslí iba na hudbu, a každý vie, že umenie je sebecké. Predsa však treba uznať, že jeho hlas znie krásne. Škoda len, že nemá nijaký praktický význam, nie je nikomu na osoh."
Vrátil sa do svojej izby, ľahol si na skromný slamník a myslela na svoju milovanú. Po chvíli zaspal.
A keď na nebi zasvietil mesiac, priletel slávik k ružovému kru a pritisol si hruď o tŕň. Celú noc spieval s hruďou pritisnutou o tŕň a studený krištáľový mesiac sa sklonil z neba a načúval. Celú noc spieval a tŕň mu vnikal do hrude hlbšie a hlbšie a krv mu unikala z tela.
Najprv spieval o tom, ako sa zrodila láska v srdi chlapca a dievčaťa. A na najvyššej vetvičke ružového kra vykvitla nádherná ruža, a ako znela pieseň za piesňou, tak aj ona sa rozvíjala lupienok za lupienkom. Sprvu bola bledá ako hmla nad riekou - bledá ako nôžky rána a strieborná ako krídla úsvitu. Ako tôňa ruže v striebornom zrkadle, ako tôňa ruže v jazierku, taká bola ruža, čo vykvitla na najvyššej vetvičke ružového kra.
Ale ker zavolal na slávika, aby sa tuhšie pritisol na tŕň. "Tuhšie sa pritisni, sláviček," volal ker, "lebo deň svitne skôr, než bude ruža hotová."
I pritisol sa slávik o tŕň tuhšie a jeho pieseň znela hlasnejšie a hlasnejšie, lebo spieval o tom, ako sa zrodila vášeň v srdci mladíka a devy.
A lupienky ruže jemne zružoveli, ako zružovie tvár ženícha, keď pobozká mladuchine pery. Ale tŕň sa ešte nedotkol slávikovho srdca, a preto srdce ruže ostávalo biele, lebo len krv slávikovho srdca mohla sfarbiť do purpurova srdce ruže.
A ker zavolal na slávika, aby sa tuhšie pritisol o tŕň. "Tuhšie sa pritisni, sláviček," volal ker, "lebo deň svitne skôr, než bude ruža hotová."
I pritisol sa slávik o tŕň ešte tuhšie a tŕň sa mu dotkol srdca a slávika prenikla prudká bolesť. Krutá, prekrutá to bola bolesť a pieseň znela čoraz vášnivejšie, lebo slávik spieval o láske, ktorú smrť zušľachťuje, o láske, ktorá neumiera ani v hrobe.
A nádherná ruža sa sfarbila do purpurova ako ruža východnej oblohy. Purpurový bol veniec lupeňov a purpuroví ako rubín bolo aj srdce. Ale slávikov hlas už slabol, krídelká sa mu trepotali a oči kalili. Slabšie a slabšie znela jeho pieseň a cítil, akoby ho v hrdle čosi dusilo.
Napokon mu z hrdla vyletel posledný tón. Začul ho biely mesiac, zabudol na úsvit a zmeravel na oblohe. Začula ho červená ruža, celá sa zachvela ako v extáze a otvorila lupienky do chladného ranného povetria. Ozvena ho odniesla do svojej purpurovej jaskyne vo vrchoch a vyburcovala zo snov spiacich pastierov.
Preletel tŕstím na rieke a tŕstie odnieslo jeho odkaz moru.
"Pozri, pozri!" zvolal ker. "Ruža je už hotová!" Ale slávik neodpovedal, ležal mŕtvy vo vysokej tráve s tŕňom v srdci.
Napoludnie otvoril študent okno a vyzrel von.
"Pozrime, aká šťastná náhoda!"zvolal. "Červená ruža! V živote som takú ružu nevidel. Je taká krásna, že má určite nejaký dlhý latinský názov." Vyklonil sa a odtrhol ju. Potom si nasadil klobúk a rozbehol sa s ružou v ruke k profesorovmu domu.
Profesorova dcéra sedela vo dverách, nakrúcala na cievku belasý hodváb a pri nohách jej ležal psík.
"Povedali ste, že si so mnou zatancujete, ak vám donesiem červenú ružu," zvolal študent. "Toto je najčervenšia ruža na svete. Pripnite si ju dnes večer na srdce a keď budeme spolu tancovať, povie vám, ako vás milujem."
Ale dievčina sa zamračila. "Obávam sa, že sa mi nebude hodiť k šatám," odpovedala, "a potom, synovec dvorného správcu mi poslal šperky z pravých drahokamov. Každý vie, že drahokamy majú oveľa väčšiu cenu ako kvety."
"Namojveru, ste veľká nevďačnica," nahneval sa študent a vyhodil ružu na ulicu, kde spadla do stoky a o chvíľu po nej prešlo koleso voza.
"Nevďačnica?" ohradila sa dievčina. "Aby ste vedeli, ate veľký grobian! A kto vlastne ste? Obyčajný študent. Istotne nemáte ani len strieborné spony na črieviciach ako synovec dvorného správcu." Vstala zo stoličky a vošla do domu.
"Láska je poriadna hlúposť!" vravel si študent, keď odchádzal. "Nie je ani spolovice taká užitočná ako logika, lebo nič nedokazuje, a vždy nám rozpráva o tom, čo sa nikdy neuskutoční, a núti nás veriť v to, čo nie je pravda, v skutočnosti je vrcholne nepraktická, a pretože dnes musí byť človek predovšetkým praktický, začnem sa znova venovať filozofii a štúdie metafyziky."
Nato sa vrátil do svojej izby, vytiahol hrubú zaprášenú knihu a začal čítať.

Rozplakalo ma to..áno,ja viem aká som precitlivená :) Možno aj kvôli tomu,že som pri tom počúvala túto pieseň-Yanni-Nightingale,prekrásne orchestrálne dielo plné emócií

 


Komentáře

1 Kirsti Kirsti | Web | 10. srpna 2009 v 18:13 | Reagovat

Nádhernej příběh!! My sme ho četli ve škole a taky sem měla co dělat abych udržela slzy...

2 Dark-Princess Dark-Princess | Web | 10. srpna 2009 v 18:17 | Reagovat

Nj tak to bejvá,ale jinak je to fajn časák...Ten příběh je zajmavej :)

3 Shade Shade | Web | 11. srpna 2009 v 9:46 | Reagovat

taky jsme ho četli ve škole, tenkrát mi bylo líto slavíka. že umřel pro nic

4 Airlia Desdemona Airlia Desdemona | Web | 11. srpna 2009 v 9:59 | Reagovat

Je to pekné, síce smutné, ale pekné.

5 Fallen Angel Fallen Angel | Web | 11. srpna 2009 v 17:01 | Reagovat

Už jsem to někde četla,je to krásnej příběh:)

6 Daniela Daniela | Web | 11. srpna 2009 v 20:40 | Reagovat

môj obľúbený príbeh od Wilda... tiež mám veľmi rada aj The selfish giant a The young king... Wildove príbehy majú osobitý ráz, a sú skutočne nádherné... tú symboliku v nich milujem :-*

7 Toldik Toldik | E-mail | 16. dubna 2010 v 14:06 | Reagovat

je na to naspievana aj pesnicka, pocul som ju asi tusim pred  cca 18timi rokmi bracho sa ju ucil v skole mal som ju doma natocenu na starom magnetofone , bola nadherna ale tie pasky uz neexistuju a ten magnetofon tiez, rad by som ju este raz pocul :(

8 Niplatko Niplatko | 24. března 2011 v 12:53 | Reagovat

Toldik, ak myslíš tú piesň od Dary Rolins, tak tá je na youtube.

9 mato mato | 13. ledna 2014 v 23:30 | Reagovat

ten text je úžasný ale hrozne smutný a depresívny zároveň mi príde trochu hlúpy s tou nelogickosťou slávika

10 Ada Ada | E-mail | 17. ledna 2015 v 18:55 | Reagovat

Povedala, že si so mnou zatancuje, ak jej donesiem červené ruže," zvolal mladý študent, "ale v celej mojej záhrade nerastie ani jedna červená ruža."
Počul ho slávik vo svojom hniezde na dube a zvedavo vykukol z lístia.
"V celej záhrade sa nenájde ani jedna jediná červená ruža!" volal študent a krásne oči sa mu zaliali slzami. " Ach, od akých maličkostí závisí šťastie! Prečítal som všetky knihy múdrych ľudí, ovládam všetky taje filozofie, a predsa nie som šťastný, lebo nemám jednu jedninú červenú ružu."
"Hľa, konečne vidím ozajstného milenca!" povedal slávik. "Noc čo noc som o ňom spieval, hoci som ho nepoznal, noc čo noc som rozprával jeho príbeh hviezdam, a teraz ho vidím. Vlasy má tmavé ako kvet hyacintu a pery červené ako ruža, po ktorej túži. No od vášne je jeho tvár bledá ako slonovina a čelo rozryté žiaľom."
"Zajtra večer je u princa ples," šepkal študent, "a bude tam aj moja milovaná. Ak jej donesiem červenú ružu, budem ju držať v náručí, ona mi skloní hlavu na plece a jej ruka spočinie v mojej. Ale nemám v záhrade ani jednu červenú ružu, preto budem sedieť sám a ona prejde nevšímavo popri mne. Ani na mňa nepozrie a mne pukne srdce."
"Áno, to je pravý milenec," povedal slávik. "Čo ja ospevujem, tým on trpí, čo je pre mňa radosť, to je preňho žiaľ. Láska je skutočne čosi zázračné. Je vzácnejšia než smaragdy a drahocennejšia než pravé opály. Nedá sa kúpiť za perly ani granáty, neponúka sa na jarmoku. Nemožno s ňou obchodovať, ani ju zlatom vyvážiť."
"Na galérii budú sedieť hudobníci," pokračoval mladý študent. "Budú hrať na svojich nástrojoch a moja láska bude tancovať za zvukov harfy a husieľ. Bude tancovať tak ľahučko, ze sa nôžkami ani nedotkne zeme, a dvorania v pestrých klobúkoch ju budú obletovať. Ale so mnou tancovať nebude, lebo jej nemôžem priniesť ružu." Tu sa hodil do trávy, zakryl si rukami tvár a horko zaplakal.
"Prečo plače?" spýtala sa zelená jašterička, bežiac popri ňom so zdvihnutým chvostíkom.
"Ozaj, prečo?" povedal motýľ, poletujúc za slenčným lúčom.
"Ozaj, prečo?" zašeptala sedmokráska svojej susedke nežným, tichým hlasom.
"Plače pre červenú ružu," riekol slávik.
"Pre červenú ružu?" zvolali. "Aké smiešne!" A jašterička, ktorá bola tak trochu cynik, sa nahlas zasmiala.
Ale slávik chápal, prečo študent žiali, sedel tíško na dube a premýšľal o veľkom tajomstve lásky.
Vtom roztiahol hnedé krídelká a vzlietol. Ako tôňa sa mihol hájom, ako tôňa preletel záhradou. Uprostred trávnika stál krásny ružový ker, a keď ho slávik zazrek, priletel k nemu a sadol si na vetvičku.
"Daj mi červenú ružu," zvolal, "a zaspievam ti svoju najkrajšiu pieseň."
Ale ker pokrútil hlavou.
"Moje ruže sú biele," odvetil, "biele ako morská pena a belšie ako sneh na končiaroch hôr. Ale choď k môjmu bratovi, čo rastie pri starých slnečných hodinách, možno ti on dá, čo chceš."
I odletel slávik k ružovému kru, čo rástol pri starých slnečných hodinách.
"Daj mi červenú ružu," prosil, "a zaspievam ti svoju najkrajšiu pieseň."
Ale ker pokrútil hlavou.
"Moje ruže sú žlté," odvetil, "žlté ako vlasy morskej panny, ktorá sedí na jantárovom tróne, a žltšie než narcis, čo kvitne na lúke, kým nepríde kosec s kosou. Ale choď k môjmu bratovi, čo rastie pod študentovým oknom, možno ti on dá, čo chceš,"
I odletel slávik k ružovému kru, čo rástol pod študentovým oknom.
"Daj mi červenú ružu," zvolal, "a zaspievam ti svoju najkrajšiu pieseň."
Ale ker pokrútil hlavou.
"Moje ruže sú síce červené," odvetil, "červené ako holubičie nohy a červenšie než veľké koralové vejáre, čo sa večne kolíšu v jaskyni mora. Ale zima mi zmrazila žilky, mráz spálil púčky a búrka dolámala vetvičky, nuž tohto roku nebudem mať nijaké ruže."
"Chcem len jednu červenú ružu," zvolal slávik, "jednu jedinkú červenú ružu! Či naozaj niet spôsobu, ako by som ju získal?"
"Poznám jeden spôsob," odvetil ker, "ale je taký strašný, že sa ti to neodvážim ani povedať."
"Povedz mi to," prosil ho slávik, "ja sa nebojím."
"Ak chceš červenú ružu," povedal ker, "musíš ju stvoriť zo svojho spevu pri mesačnom svite a zafarbiť krvou vlastného srdca. Musíš mi spievať s hruďou pritisnutou o tŕň. Celú noc mi musíš spievať a tŕň ti musí prebodnúť srdce a tvoja krv sa musí preliať do mojich žíl a stať sa mojou krvou."
"Smrť je vysoká cena za jednu červenú ružu," povedal slávik, "a život je každému milý. Je príjemné sedieť v zelenom lese a dívať sa na slnko v zlatom voze a na mesiac v jeho perleťovom voze. Sladká je vôňa hlohu, sladké sú zvončeky skryté v údolí a šedivník kvitnúci na vŕšku. Ale láska je viac ako život, a čo je vtáčie srdce v porovnaní s ľudským."
I roztiahol hnedé krídelká a vzlietol. Ako tôňa prebrnkol záhradou, ako tôňa preletel hájom. Mladý študent ešte vždy ležal v tráve, kde ho slávik zanechal, a slzy v krásnych očiach mu ešte nevyschli.
"Raduj sa!" zvolal slávik. "Raduj sa! Dostaneš červenú ružu, po ktorej túžiš. Stvorím ti ju zo spevu pri mesačnom svite a zafarbím krvou vlastného srdca. A nechcem za to od teba nič, len aby si opravdivo miloval, lebo hoci je filozofia múdra, láska je múdrejšia a hoci je moc silná, láska je silnejšia. Krídla má sfarbené ako plamene a telo ako oheň. Pery má sladké ako med a dych voňavý ako myrha."
Študent vzhliadol z trávy a počúval, ale nerozumel, čo mu slávik hovoril, lebo poznal len to, čo vyčítal z kníh.
Ale dub rozumel a zosmutnel, lebo mal veľmi rád malého slávika, čo si uvil hniezdo medzi jeho konármi.
"Zaspieval mi poslednú pieseň," zašeptal. "Bude mi smutno, keď odídeš."
I zaspieval slávik dubu a jeho hlas znel ako zurkot vody, tečúcej zo strieborného džbána.
Keď dospieval svoju pieseň, študent vstal a vytiahol z vrecka zápisník a ceruzku.
"Štýl má," hovoril si, keď odchádzal z hája, "to mu nemožno uprieť, ale má aj cit? Obávam sa, že nie. V skutočnosti je ako väčšina umelcov - čistý štýl bez štipky úprimnosti. Neobetoval by sa pre iných. Myslí iba na hudbu, a každý vie, že umenie je sebecké. Predsa však treba uznať, že jeho hlas znie krásne. Škoda len, že nemá nijaký praktický význam, nie je nikomu na osoh."
Vrátil sa do svojej izby, ľahol si na skromný slamník a myslela na svoju milovanú. Po chvíli zaspal.
A keď na nebi zasvietil mesiac, priletel slávik k ružovému kru a pritisol si hruď o tŕň. Celú noc spieval s hruďou pritisnutou o tŕň a studený krištáľový mesiac sa sklonil z neba a načúval. Celú noc spieval a tŕň mu vnikal do hrude hlbšie a hlbšie a krv mu unikala z tela.
Najprv spieval o tom, ako sa zrodila láska v srdi chlapca a dievčaťa. A na najvyššej vetvičke ružového kra vykvitla nádherná ruža, a ako znela pieseň za piesňou, tak aj ona sa rozvíjala lupienok za lupienkom. Sprvu bola bledá ako hmla nad riekou - bledá ako nôžky rána a strieborná ako krídla úsvitu. Ako tôňa ruže v striebornom zrkadle, ako tôňa ruže v jazierku, taká bone pery. Ale tŕň sa ešte nedotkol slávikovho srdca, a preto srdce ruže ostávalo biele, lebo len krv slávikovho srdca mohla sfarbiť do purpurova srdce ruže.
A ker zavolal na slávika, aby sa tuhšie pritisol o tŕň. "Tuhšie sa pritisni, sláviček," volal ker, "lebo deň svitne skôr, než bude ruža hotová."
I pritisol sa slávik o tŕň ešte tuhšie a tŕň sa mu dotkol srdca a slávika prenikla prudká bolesť. Krutá, prekrutá to bola bolesť a pieseň znela čoraz vášnivejšie, lebo slávik spieval o láske, ktorú smrť zušľachťuje, o láske, ktorá neumiera ani v hrobe.
A nádherná ruža sa sfarbila do purpurova ako ruža východnej oblohy. Purpurový bol veniec lupeňov a purpuroví ako rubín bolo aj srdce. Ale slávikov hlas už slabol, krídelká sa mu trepotali a oči kalili. Slabšie a slabšie znela jeho pieseň a cítil, akoby ho v hrdle čosi dusilo.
Napokon mu z hrdla vyletel posledný tón. Začul ho biely mesiac, zabudol na úsvit a zmeravel na oblohe. Začula ho červená ruža, celá sa zachvela ako v extáze a otvorila lupienky do chladného ranného povetria. Ozvena ho odniesla do svojej purpurovej jaskyne vo vrchoch a vyburcovala zo snov spiacich pastierov.
Preletel tŕstím na rieke a tŕstie odnieslo jeho odkaz moru.
"Pozri, pozri!" zvolal ker. "Ruža je už hotová!" Ale slávik neodpovedal, ležal mŕtvy vo vysokej tráve s tŕňom v srdci.
Napoludnie otvoril študent okno a vyzrel von.
"Pozrime, aká šťastná náhoda!"zvolal. "Červená ruža! V živote som takú ružu nevidel. Je taká krásna, že má určite nejaký dlhý latinský názov." Vyklonil sa a odtrhol ju. Potom si nasadil klobúk a rozbehol sa s ružou v ruke k profesorovmu domu.
Profesorova dcéra sedela vo dverách, nakrúcala na cievku belasý hodváb a pri nohách jej ležal psík.
"Povedali ste, že si so mnou zatancujete, ak vám donesiem červenú ružu," zvolal študent. "Toto je najčervenšia ruža na svete. Pripnite si ju dnes večer na srdce a keď budeme spolu tancovať, povie vám, ako vás milujem."
Ale dievčina sa zamračila. "Obávam sa, že sa mi nebude hodiť k šatám," odpovedala, "a potom, synovec dvorného správcu mi poslal šperky z pravých drahokamov. Každý vie, že drahokamy majú oveľa väčšiu cenu ako kvety."
"Namojveru, ste veľká nevďačnica," nahneval sa študent a vyhodil ružu na ulicu, kde spadla do stoky a o chvíľu po nej prešlo koleso voza.
"Nevďačnica?" ohradila sa dievčina. "Aby ste vedeli, ate veľký grobian! A kto vlastne ste? Obyčajný študent. Istotne nemáte ani len strieborné spony na črieviciach ako synovec dvorného správcu." Vstala zo stoličky a vošla do domu.
"Láska je poriadna hlúposť!" vravel si študent, keď odchádzal. "Nie je ani spolovice taká užitočná ako logika, lebo nič nedokazuje, a vždy nám rozpráva o tom, čo sa nikdy neuskutoční, a núti nás veriť v to, čo nie je pravda, v skutočnosti je vrcholne nepraktická, a pretože dnes musí byť človek predovšetkým praktický, začnem sa znova venovať filozofii a štúdie metafyziky."
Nato sa vrátil do svojej izby, vytiahol hrubú zaprášenú knihu a začal čítať.

11 Martin Hebert Martin Hebert | E-mail | Web | 12. října 2015 v 16:26 | Reagovat

Vedeli bi ste mi poradiť aká je hlavná myšlienka?

12 MaikelL MaikelL | E-mail | 16. ledna 2017 v 20:37 | Reagovat

I found this page on 16th place in google's search results. You need some search engine optimization. Many webmasters think that seo is dead in 2017, but it's not true. There is sneaky method to reach google's top 5 that not many people know. Just search for:  pandatsor's tools

13 FelixA FelixA | E-mail | Web | 18. ledna 2017 v 14:11 | Reagovat

Máte spoustu zajímavých článků

14 tomáš tomáš | 14. března 2017 v 15:56 | Reagovat

:-) super pribeh :-" nemam slov :-D ;-)

15 herik herik | 14. března 2017 v 15:58 | Reagovat

je aj o tom pesnička a nemam slov :-x

16 herik herik | 14. března 2017 v 16:00 | Reagovat

davam tomu 100 likes :-)

17 sjsj sjsj | 14. března 2017 v 16:03 | Reagovat

[:tired:]

18 hhe hhe | 14. března 2017 v 16:04 | Reagovat

:-?

19 sjskj sjskj | 14. března 2017 v 16:05 | Reagovat

o_o :-"

20 yjs yjs | 14. března 2017 v 16:11 | Reagovat

:-) :-( ;-) :-D 8-O 8-) :-? :-x :-P :D [:tired:] o_o

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.