Stalo sa..ako Odin povedal

Čas ubieha rýchlejšie ako okolitý svet

17. října 2009 v 18:35 | Xaphania
Pripravujem veľkú várku článkov ktorými vás,ktorí občas zavítate na môj blog fungujúci v núdzovom režime zahltím,ale majte so mnou chvíľu strpenia. Osud zrejme na protest môjmu vyhláseniu o melancholických časoch zahalených vo fádnom šedom opare spôsobil to,že okrem toho že skáčem z jedného miesta na druhé nadzvukovou rýchlosťou,rozhodujem sa medzi Pandorfom z Trenčanistami a imatrikuláciami (ktoré prekvapivo vzalo do vlastných rúk 8 báb z triedy a nedá sa im nič vyvrátiť,trvajú na tom že urobia jednu klišé paródiu a spoja to s oslavou Nikoletiných narodenín-chúďa,tak trochu tuším čo dostane :D Dosť nevhodný darček na predstavenie pred učiteľmi) Ide o to-po vystúpeniach tried sa plánuje "didžina" v Piáno klube do desiatej,iba nealko (tipujem na Jupí džúsiky,keďže tými pravidelne zásobujú jedáleň a vracajú sa iba s poloprázdnou dodávkou) Nemáte tu niekto skúsenosti s imatrikuláciami? Oveľa radšej by som si pobehala Pandorf s ľuďmi,s ktorými si lepšie rozumiem-napriek tomu že sú v priemere o 4 roky starší ale nechcem byť..tak nejak mimo toho všetkého.

Prenesiem sa cez to...

11. října 2009 v 21:01 | Xaphania
Nezlomí ma nič čo sa stalo zhodou rôznych okolností ktoré sa udiali teraz a nie inokedy. Ak sa nie je komu pomstiť je zbytočné držať si to v hlave. Rátam s pozitívami-90% isté povolenie na najbližší koncert konajúci sa bližšie ako v Prahe o ktorý budem mať záujem :D Zlepšujem si náladu revidovaným českým prekladom Pána Prsteňov s bonusom-prekrásnymi ilustráciami zo Silmarillionu,ktoré vo mne vzdbudzujú akúsi posvätná úctu. Dni sa mi opäť zlievajú do doby,pomenovateľnej len neurčitou jednotkou-čas. Jeho pavučina nadobudla nenápadnú a zanedbateľnú béžovo-sivú farbu,kde-tu s nitkami ostrej zelenej a horúcej červenej. Tá jednotvárnosť sa nedá nazvať nuda ale...slabšia melanchólia,ktorá sa u mňa vždy naplno rozvinie začiatkom decembra. Sledovať ako rok umiera je niečo iné,ako sledovať jeho zrod.
A späť k realistickejším veciam :D Naša trieda má posledné štyri dni problém s imatrikuláciami. Naša perfekcionistická predsedníčka neznesie predstavu,že by sme mali predviesť niečo,čo sa len troškou podobá na scénky,ktoré už odzneli. Nemáte nejaké nápady s využitím spolužiakovej zlomovej ruky (neskutočná história-idem cez chodbu pri posilovni a zrazu počujem strašný rachot a vidím všetkých chalanov,ktorí sa váľajú po zemi od smiechu. Na strope chodby sú totiž potrubia podlepené kartónom a spolužiak sa ich pokúsil prekupnúť,treskol si hlavu a prisadol ruku. Nemala by som sa smiať ale...xD),červených parochní a znalosti francúzštiny?
Poslednou dobou som naozaj zamestnaná čítaním japonskej mangy (kto to kedy u mňa čakal? zrejme ani ja nie),práve dnes Mappa Douji,ktorý čítam už asi tretíkrát (história Haa Asakury..no,aspoň niečo očakávateľné) Nikdy som nebola dobrá v ukončovaní čohokoľvek takže nechávam koniec otvorený...

Tri údery na bubon a svetový comeback!

28. září 2009 v 21:06 | Xaphania
Eh...no dobre,na to aby bol svetový musela by som byť trošku slávnejšia a vypadnúť z ľudského povedomia aspoň na dobrých pár rôčkov-na ktoré mi chýba trpezlivosť a nejaký sakra dobrý dôvod. Môj citlivý nevinný nepoškvrnený pohľad to tu nezniesol vidieť také schátralé a bez duše,so sľubom že sa vrátim s niečím novým. Ako zvyčajne som na nič nové neprišla :). A vy to tu budete musieť ďalej znášať bez ladu a skladu-napoly krídla večne premenlivej fantázie a kúziel,napoly búrka a blesky v divokom tanci metalu. Porušujem pravidlá matematiky ale tretia polovica som ja-to čo cítim,na čo myslím a o čom snívam totiž nie je časťou ničoho a zároveň súvisí so všetkým. Ale odkryjem jednu vrstvu môjho strašného egoizmu a spýtam sa vás-aké typy článkov vás zaujímajú tu u mňa,ktoré z nich sa vám vyslovene ľahko komentovali a príjemne čítali? Lebo ja sa priznávam-ťažko môžem okomentovať článok s jedným videom-sú ľudia čo to dokážu,ale ja na to nie som. *Záklon...eh nie myslela som úklon* ďakujem za pozornosť.

Pozastavenie

23. září 2009 v 16:01 | Xaphania
Vzhľadom na moje krátkodobé vyťaženie (psychické a fyzické) a nutnosť obmedziť internet (naozaj výnimočne z môjho vlastného rozhodnutia :D) je blog pozastavený presne do pondelka 28.9.2009. Potrebujem načerpať nové nápady na články,premyslieť si akým smerom by sa mal môj blog uberať,keďže teraz kľučkuje niekde medzi pojmami "všeobecný","metalový" a "fantasy" blog. Nepáči sa mi,ako to tu posledné dni fungovalo s jedným článkom za dva dni-to sa musí zmeniť. Ten necelý táýždeň mi na to bude stačiť.
Zostaňte bdelí a na stráži s napnutými lukmi.
Vaša Xaphania.

60. výročie Trenčanu

21. září 2009 v 19:05 | Xaphania
Ha a máte ma prekuknutú! To že spievam možno tušíte,ale možno nie,že som už dlhšie folkloristka (ale neslávim tu šesťdesiatku zároveň so súborom ako..no ako vlastne väčšina) Kto ma nájde? Som tá na korej je bytostne cítiť jej odpor k vrkočom,keďže jej odstávajú uši :D A stužka mi visí cez plece. Spievam aj sólo ale je tu toto zvláštne kúzlo,ktoré ma k Trenčanu pripútalo ( a možno aj Ďuro s jeho "maďarským accent",čo sa nedá pochopiť,pokiaľ ho nebudete počuť naživo pri príhovore)

Píp píp...po zaznení signálu si trhnite nohou

17. září 2009 v 21:50 | Xaphania

Choďte do pi...zzérie všetci,čo odo mňa v posledných dňoch stále niečo chcete! Vy to síce neviete ale v týchto ťažkých časoch by ste odo mňa dostali voľnú vstupenku na všetko,keby ste používali také jazykové prostriedky,ktoré by môj ubehaný mozog nedokázal pochopiť. Keďže sa mi nechce zakaždým vytresnúť nejakú blbosť,radšej poviem na každú požiadavku "áno","neviem sakra" alebo "ňgunf" Po tragickom začiatku som niečo zbabelo odkladané predsa dokončila-okľukami a menej obšírne som vysvetlila JEMU ako sa...situácia má.
Snažila som sa stále hovoriť všeobecne,bez konkrétnych príkladov a vyznelo to tak blbo,že sme sa na to nakoniec stále smiali. Keď sa ale spamätal,stíchol a už som z neho nedostala ani jedno slovovyzeral naštvane ale a smutne. A znova som s výhovorkou ušla. Neznesiem pohľad na niekoho kto sa trápi-pocit viny sa do istej miery týka mojich sebeckých pocitov,ale aj nutkaniu pomôcť a urobiť všetko,čo bude v mojich silách.
Čo iné som čakala,ako to,že sa nebude ozývať ani odpovedať? Možno som dúfala,že to pochopí a nebude mu to vadiť alebo..sa aspoň bude tváriť že mu to nevadí,ale to je len moja vada-skrývať pocity,prečo by ju mal mať aj on?
Prekliala by som niekoho alebo niečo,keby bolo čo. Všetko sa to stalo kvôli zhluku náhodných udalostí,ktoré sa udiali práve vtedy a nie inokedy,môžem sa vyhovoriť na osud alebo...sa s tým proste zmieriť a snažiť sa aspoň niečo napraviť. Stále sa mi chce ísť za ním a so smiechom mu povedať,že som si robila srandu a že všetko je ako predtým.
Ale čo by to znamenalo? Ako predtým-plné mojej neistoty,občasnej neochoty stretnúť sa s ním,dvojzmyslených poznámok a následných strohých odpovedí. Nikto si nezaslúži trpieť kvôli mojej strašnej nestálej povahe.

Have you forgotten your angel...?

7. září 2009 v 15:07 | Xaphania
Nebolo to tak dávno,čo sa Xaphania pustila do pravidelného každoročného upratovania všetkých skriniek,šuflíkov,poličiek a iných záhybov svojho písacieho stola. Opatrnosť tu bola na mieste lebo takmer vždy som narazila na niečo napoly zhnité,alebo celkom zhnité (zatiaľ nič mŕtve ani polomŕtve :D) Tak som šmátrala za radom šuflíkov,odhŕňala som obaly od cukríkov a ktovie čo ešte,keď som narazila na...poklad?
Nie,bola to stará krabica,na ktorej ležalo o očakávané polozhnité jablko.V tej krabici boli dva notesy a hŕba papierov,pokrčených a dotrhaných,s počmáranými okrajmi,zrejme od pokusov rozpísať pero. Žeby to bol denník? Porušila som niekedy svoj sľub,že k takému niečomu ani nepáchnem? To som si pomyslela,keď som prečítala prvú stranu,s nadpisom 24. august 2004.5 rokov dozadu! Denník bol strašne neosobne písaný,bol to proste jeden deň ktorý si plynul bez toho,aby sa stalo hocičo,čo by stálo za zmienku.
Ďalej boli strany prázdne,očividne vytrhané,sem-tam sa vyskytla nejaká kresba,aby som pravdu povedala,dosť dobrá na 10-ročné dieťa. Vôbec som si nespomínala,že by som niečo také kreslila alebo písala-predsa len,bola to dlhšia doba. Na konci ma upútal jeden obrázok-zahmlená postava,vzdialená od davu pekných dievčat.
Všetky držali v rukách červené ruže,len tá moja bola zvädnutá a opadávali z nej lupene. Viem,že som to bola ja a tu sa mi dokonca niečo rysovalo-niečo dávno zabudnuté. Druhý notes bol úplne zapísaný. Lúštila som svoje o dva roky staršie písmo dvanásťročnej,skladala som strany dohromady,domýšľala si,kde boli slová dočiarané alebo vytrhané kusy strán. Nečakala som,čo tam nájdem. Písala som príbeh,ktorého hlavnou postavou som bola ja a dejiskom moja fantázia. Boli to časti filmov a príbehov,dokonca mám pocit,že aj rozprávok a anime,ktorý som pretvorila podľa seba a pridala tam svoju vymyslenú postavu.
Bolo čudne zahanbujúce to čítať-vyskytovali sa tam aj romantické situácie,až som krútila hlavou,odkiaľ som toho mohla toľko vedieť ako dieťa v šiestom ročníku? Podľa tých úryvkov som bola každú chvíľu zamilovaná do niekoho iného,no bolo to stále horšie a horšie-toto bol totiž môj spôsob vyjadrenia citov aj k neexistujúcej osobe. Vezmime si taký totálne banálny príklad-keby sa mi páčil chalan zo školy a ja mu napíšem príbeh s princeznou vo veži a princom na bielom koni,chcela by som mu povedať,že ho milujem. Bolo to horšie,ako znova si uvedomovať,prečo a kvôli komu nechodím s Peťom. Na konci notesu bolo napísané-"Nech mi môj strážny anjel pomôže zabudnúť na toto všetko a nech mi dopraje normálny život"
Moje prianie sa zrejme splnilo-tie zápisky by som takmer považovala za cudzie a nikdy viac,odkedy som ich schovala za stôl som si na ne nespomenula.Až teraz.A vrátim ich za stôl a radšej už na ne ani nepozriem.

Light The Fire!

31. srpna 2009 v 21:58 | Xaphania

Som slobodná..oslobodená..dočasne voľná. Proste som sa sem dostala a snáď už nebudem musieť odchádzať na tak dlho. Oveľa viac chodím von,tak ako vždy si užívam až na poslednú chvíľu. Na moje miesto-vedľa pokrútenej pouličnej lampy,ktorú nikto neprehliadne,za školou,vedľa rozbitej lavičky,teraz už s udupanou hlinou a tlejúcim lístím. Náhodní okoloidúci už si zvykli na dievča,ktoré sa aj hodinu v kuse hralo s paličkmi a čudným polguľovým predmetom,obitým a doškriabaným od zlého zaobchádzania. Vtedy som sa snažila čo najviac skryť, trénovala som tak stiesnene,aby ma nikto ani nezbadal. Potom som diabolo prvýkrát vyhodila do výšky a chytila ho,sledovaná nejakými malými deťmi a ich rodičmi. Odbiv sa mi zapáčil. Trénovala som čiastočne pre svoju spokojnosť a sčasti kvôli strašnému,ohromnému sebectvu mojej osoby,ktorá zatúžila predvádzať sa. Ľudia sa pri mne občas zastavia,alebo sa len obzrú,niektorí sa na diabolo pýtajú ale malé deti ma fascinujú najviac. Ako nepoznajú nejaký ostych,keď sa s tým chcú hrať,ako ich dokážu zabaviť blbosti čo narobím pre ich pobavenie. Cítim sa ako pouličná cirkusantka,ktorej sa platí úsmevmi. Našla som v tom zmysel. Keď chcem,ľudia sa na mne smejú,alebo krútia hlavami,alebo sa o mne rozprávajú,alebo...sa posmievajú chybám ktoré narobím,keď si rozbíjam hlavu,alebo sa pozriem inde a diabolo mi skoro zlomí nos. Pre niektorých je pekné machrovať s tým v partii,iste,ale mňa najviac teší detský smiech,vec na ktorú som bola do istej miery alergická. Dnes som niečo učila asi 5-ročné dievča,ktoré tak rýchlo rapotalo o svojich prázdninách a živote,aj keď ma vôbec nepoznalo a skutočne panovačným spôsobom mi povedala :" Ale zajtra sem prídeš tiež!" A viete čo? Myslím,že prídem. Kým oheň horí.

Dotkni sa minulosti-plač a pros,páli ako kyselina

18. srpna 2009 v 22:32 | Xaphania
Niekto veľmi múdry povedal:" Minulosť už zmizla a budúcnosť neexistuje-aj tak je to vždy len prítomnosť." Ale keď vám minulosť hádže brvná pod nohy,keď je každá cesta zatarasená zrkadlami,ktoré ukazujú pravú podstatu teba-a city ktoré,napriek tomu že sú minulosť nezmizla.... Nie,takto som začať nechcela. Mám jeden veľký problém-taký že by sa dokonale hodil do rubriky Help v nejakom z tých pretrblietkovaných pop časopisov a ešte aj tam by bol na smiech. Ide o to čo som MOHLA mať a čo kvôli tej debilnej minulosti nemôžem. Začína sa totiž pomaličky,ako lenivý tieň presúvať opäť do súčasnosti.
Nedočkali ste sa reportu z kina s Peťom-viete prečo? Kvôli NEMU,kvôli TOMU ktorého bližšie opíšem pod perexom (väčšina z vás aj tak klikne na celý článok ale aj tak) Celé je to vlastne chyba mojej fantázie. Kiežby som bola realistka s chladnou hlavou a racionálnym myslením. S Peťom sme sa asi dve hodiny prechádzali hore-dole po Partizánskej a dobre sa mi s ním rozprávalo. Nebola som nervózna,ani nič podobné,bola som skôr rada,že som s ním,tak prirodzene rada a občas som zadúfala,že bude niečo viac. Niekde blízko zaškriekala vrana a on ma chytil za ruku.
Plány sú plány a skútočnosť je skutočnosť. Bola to len moja chyba,ja som si Peťa vyhľadala na facebooku,ja som začala vypisovať dvojzmyselné vety. A plánovala som,nepozorovala som,ako sa pri tom cítim.
Nuž,keď ma chytil za ruku nedokázala som myslieť na nič len na toho druhého-na NEHO,na romantické situácie,o ktorých som dva roky fantazírovala a vytvárala si ich vo svojej hlave,na to čo som pri tom prežívala,a práve teraz ma udierali do hlavy ako kladivá. Pochopte,mala som 13 a nedostatok odhodlania včas to zastaviť a zniesť sa pekne na zem. Zahrala som (dosť chabo) neodkladný telefonát od rodičov a zdrhla domov. Rozmýšľala som nad tým,či mi táto ilúzia bude večne kaziť vzťahy. S Peťom by sme sa k sebe super hodili,nečakala som že niekoho takéto nájdem. A zrazu..bum,všetky iskry zmizli a nedokázala som naňho myslieť inak ako na kamaráta. Zbabelo sa mu vyhýbam,neodpisujem,vyhováram sa,že tu u babky mi blbne internet. Najradšej by som sa vyfackala. Budem mu to musieť povedať-že nemôže nič byť,kým sa mi tá anomália na mozgu nevyrieši.

Renezancia a ja

11. srpna 2009 v 22:13 | Xaphania
Toto bola tiež jedna z výhod v centre Golden Sands-mimo umeleckých pouličných maliarov a karikaturistov som tu našla asi dva stánky s fotením pop-art v renezančných a barokových šatách ( je umenie prežiť s tými ukecanými bulharmi...fotograf ma polhodinu presviedčal,že fialová mi pristane k očiam a trval na tom,že šaty vyberie sám :D) Štve ma,čo dokáže vlhký prímorský vzduch urobiť s pedantne vyžehlenými vlasmi..napríklad aj takúto kopu domotaného sena.





















Váš Plážborn je doma!

7. srpna 2009 v 17:12 | Xaphania

Áno,je to presne tak ako to nevyzerá! Na tejto fotke som historicky prvýkrát opálená ,rozdiel v tom vidím asi iba ja ale už zo mňa nie je to červené prasa spred troch dní chachá! A...navyše jediný krát v bielom.
Ani neviete ako ste mi chýbali...ako mi chýbala akákoľvek inteligentná spoločnosť na mojej úrovni (otázka je-dá sa takýto človek ešte považovať za inteligentného? :X) Možno mi aj z krásnej Bulgarie bude niekto chýbať,vymenujem pár náhodných osôb ku ktorým sa vrátim v mojom rozsiahlom opisovaní (áno,prišlo presne to čo mi tu trpíte od začiatku..vekov)-akože plavčík,tobogánový špecialista,po dvoch vodkách jazykovedec,taxikár s meteorologickým nadaním,brušní tanečníci. Som nadopovaná troma kávami zo včera....alebo z dnes? No, v každom prípade,obdobie tejto noci počas ktorej som sa chystala baliť,tak veľmi som sa chystala,že som všetko hádzala do kufra na poslednú chvíľu,som tie otravné ručičky a čísla tak nejako ignorovala. Mám poriadne kruhy pod očami a vo vlasoch ešte jednu malú zelenú riasu,ktorú si tam nechávam ako nostalgickú spomienku :D Teším sa na prerábanie izby-kompletné premaľovanie,výmena nábytku a podlahy. Pozriem sa von oknom a nevidím nijaké túlavé psy a babky,ktoré si vytvárajú po obvode chodníkov tzv. bariéru pred smogom zo smetí,nepočujem remixy a techno (och KOĽKÁ to škoda) z áut unudených taxikárov. Na druhú stranu,zmizol môj pravidelný nočný program-veverice. A výhľad na vysvietený bar Skandinavia.
Tak deti,teraz tíško začína rozprávočka...s hviezdičkou. Takže menší po večerníčku pekne spať!

Odjezd? Čože? Kto mi o tom povedal čo?

27. července 2009 v 13:33 | Xaphania
Stalo sa! Jediná situácia ktorá posledné týždne strašila pod mojou posteľou sa stala realitou! Nebojte sa,nezabásli ma :X Dá sa povedať...Otec sa jednoducho bez výčitiek postaví do dverí izby (kam ho,mimochodom nikto nepozval) a vyhlási:" Zajtra letíme do Bulharska!" Ticho....stále ticho....***....nevhodné slová sa stali veľmi vhodné pre túto situáciu,nervózny smiech,otec a matka vyškerení ako Mona Lisa v prevedení karikaturistu a moja bežná agresívna reakcia. Ale čo by ste na mojom mieste robili? Ich posadnutosť metódami pokus-omyl a akcie na ktoré ma dotiahnu ako vrece zemiakov typu ultra last minute sú mojou nočnou morou. Mám prvé zabiť agenta cestovky,za jeho nemiestny telefonát,že jedna izba v hoteli Exotika ešte ostala? Charakteristika-hotel 300 metrov od pláže,len raňajky s možným doplatením večere,studené more...och no dobre možno ma tá dovolenka z minulého roka trochu rozmaznala. Recenzistom vraj najviac vadilo menu v reštauráciach v azbuke (!) a personál hovoriaci po rusky a mierne aj anglicky. Teraz naozaj vytočená balím veci a v pravidelných intervaloch vrčím, tak aby počuli,sťažnosti na to,čo všetko som mala tento týždeň na pláne,na tieto ich prekvapenia a na čas odletu-zajtra 5:50 ráno. Dnes tým pádom nejdem spať ale budem do departu žmúriť striedavo nad kufrom a nad počítačom,lebo potrebujem stihnúť milión vecí. Neviem si predstaviť,ako táto dovolenka môže dopadnúť ale ako dopadávajú neplánované,neorganizované a chaotické situácie? Momentálne v stave PCH (predcestovnej horúčky) a agresivity nedokážem rozmýšľať jasne. Mala som pocit že po tých strašných dvoch týždňoch,kedy som sa o 10-ročné decko musela starať ako zaplatená babysitterka o batoľa by som si HÁDAM zaslúžila o tej dovolenke vedieť dopredu a vyjadriť sa. Nie. U nás demokracia neexistuje. U nás sa mimoriadne darí potláčaniu osobného vkusu,myslenia,viery a diktatúre 21. storočia.
Vytočená a agresívna Xaphania

Zmena prezývky (keď zachránia Temné Hmoty)

23. července 2009 v 17:41
Žiadne námietky,žiadne papuľovanie,len si tíško sadnite a počúvajte,čo ma k tomu motivovalo :D

Snáď najlepšiu knihu všetkých čias Temné Hmoty som mala prečítanú snáď 10 x aj viac. Vyskytovala sa tam jedna osoba,na mizivých pár stránkach ako pozorovateľa a múdra radkyňa.
"Xaphania,tak ako mi povedal Balthamos bola vodkyňa skupiny rebelských anjelov,ktorí sa vzbúrili proti Vládcovi a Metatronovi na Oblačnej hore a podporovali lorda Asriela. Bola nahá,vyššia ako človek ,s krídlami a pri priamom pohľade sa javila ako znepokojivé,chvejúce sa a nestále svetlo,ktoré akoby pochádzalo z iného sveta.Vyzerala mlado,ale zďaleka mladá nebola,raz sa javila ako mladá žena,raz ako starenka s hlbokými vráskami. Len jej prenikavé oči,ktoré videli pod povrch sa nemenili,odrážali obrovskú múdrosť,ktorá ako chápadlá siahala do najvzdialenejších končín života ľudí,anjelov a celého sveta."
To ona vysvetľovala Lyre tajomstvo neobnoviteľnosti vedomých častíc-prachu
"Prach nie je nič trvalé.Neexistuje isté množstvo,ktoré by bolo vždy rovnaké. Prach vytvárajú vedomé bytosti-celý čas ho obnovujú myslením,cítením,získavaním múdrosti a jej odovzdávaním.Ak budete pomáhať ostatným vo svojom svete a naučíte ich chápať samých seba aj navzájom jeden druhého a predovšetkým ako mať myseľ slobodnú,otvorenú a zvedavú...lebo cirkev vníma prach ako prvotný hriech,hriech ktorý bol počiatkom uvedomenia si ľudskej prirodzenosti,odmietajúcej autoritu ako zdroj zbytočnej moci."
To je ono. Začiatok zrodenia niečoho nového. Je to len symbolické ale predsa-mením si prezývku z Raven na Xaphania (moja vďaka patrí aj Daniele,ktorá ma na to tak trochu naviedla a La Veyovmu satanizmu ako zdroju slobody a prirodzeného ľudského egoizmu a pudov)

Blessed with the deepest silent complete

23. července 2009 v 15:54 | Raven
Aj tie prázdne dni ponorené do ticha,ktoré sa počas ničím nenaplnených a jednotvárnych školských dní lepili a naťahovali,bez rozptýlenia,akoby mi niečo blokovalo myslenie by boli lepšie než toto. Posledný týždeň musím povinne tráviť s mojou nesvojprávnou sestrou v malom byte,v hnusnej izbe ktorú nenávidím,aká je farebná,ošúpané steny,hračky ktoré dlho nikto neodniesol,kvetinové závesy vybraté mojou sestrou, kde z jej stola večne rachotí techno,v hnusnom teple a slnečných lúčoch,ktoré tentokrát prinášajú len dobré a zlé spomienky. Núti ma to uvažovať a spomínať,nemôžem to zastaviť. Potom z číreho zúfalstva sadnem za počítač a čítam príspevky na facebooku alebo blogu-ako skvele sa niektorí majú a...nie. Znova. Túto životnú kapitolu sa snažím už tak dlho uzavrieť. Môj život pred rokom bol iný ako teraz. Už som stála s tabletkami v ruke a hľadala odvahu skončiť to. Nemala som nijaký oporný bod,ktorý mi odvtedy vždy pomáhal-niečo,prečo ešte pozerať do budúcnosti. Nepatrím medzi impulzívnych a pohotových ľudí,nežijem len pre prítomnosť,nedokážem zabudnúť na minulosť. Nevidím tak ďaleko,akoby som chcela a ak je predo mnou len temnota...urobím hocičo,zapíšem sa do tábora,zaplatím si lístok na koncert,hoci len vypadnem z prehriateho vzduchu do lesa a kreslím-musím sa na niečo tešiť! Inak to nejde a takto fungujem už rok. Nechcem už na nikom závisieť. Bol to Tarjin koncert,film v kine,moja teraz dokončená kresba anjela a holubice,dnes je to pohľad cez zahmlené sklo na koncert Epicy v Zlíne. V živote mi chýba hlavne istota-nikdy som jej veľa nemala a po dňoch balansovania na tenkej hrane medzi tou a tou možnosťou túžim po pevnej a nemennej skale,ktorú nenahlodá ani čas. Budem neskonale vďačná tomu,kto mi také niečo bude môcť ponúknuť.

Svedkom tragédie na pohode-v ohrození života

18. července 2009 v 22:39 | Raven

Určite každému z vás niečo hovorí slovo Pohoda-festival na Trenčianskom letisku,kde sa bežne nasáčkuje snáď 30 000 ľudí,stánky,stage,hudba všetkých žánrov,najviac ožranov na meter štvorcový,uprostred šalejúceho davu,pogovanie,všetko možné. Ako správny trenčan som tam išla len nakuknúť,aj tak by som to počula až do izby,tak prečo nie? Nič moc z môjho žánru ale to bolo vedľajšie. Otec bol povinný doprovod,aj keď po pár minútach som sa mu radšej "stratila" s náhodne nájdenými spolužiačkami a po chvíli sa náš počet zdvojnásobil (nepýtajte sa prečo,nebola som v stave nejak extra vnímania :D). Myslím že sme boli početnejší odvtedy,čo sa pri Garnier Stage vypúšťali zápalné balóny s napísanými menami a želaniami a pridalo sa k nám pár chalanov,ktorí už žiadne nenašli (nedivím sa...tí by už nenašli ani cestu domov) a boli nám takí vďační,že nás jednoducho museli pozvať na jedno( potom už na tom boli tak,že vyrábali tzv. gumidžús-víno s gumovými medvedíkmi xD) Horko už ustávalo,lebo na oblohe bolo dosť oblakov-chystala sa búrka ohromných rozmerov. Pri O2 stage sa zhromažďoval dav ľudí,koncert skupiny AMO začínal( na tých som fakt nemala chuť ísť,tak som sa začala pomaly lúčiť a zberať preč) Boli sme trochu viac vzadu,po predchádzajúcom pogovacom zážitku,kedy mi nejakí šialenci vyrobili poriadnu hrču na hlave. Tešila som sa na dážď lebo som bola totálne spotená a búrky milujem. To som ešte netušila,čo sa stane. Mala som dosť hluku a začalo poriadne pršať ,vietor strašne zosilnel, predierala som sa s Tamarou ku Semtexu,ale rad ľudí nemal konca. Veľa ľudí sa šlo schovať do niektorého zo stanovPotrebovala som ísť na WC,tak som sa predierala k jednej z milióna hnusných latrín,čo tu boli-k tej na kraji. Chvíľu som niečo štelovala so zámkom,keď z ničoho nič som začula strašný rachot,krik ľudí,zdalo sa mi,akoby to trvalo len chvíľu ale...ja neviem bola som totálne dezorientovaná a neodvažovala som sa vyjsť z kabínky. Rachot silnel a vtedy niečo strašne silno udrelo do boku kabínky,tá sa úderom otriasla, naklonila a s buchotom sa zahojdala. Hodilo ma o stenu a poriadne som si udrela hlavu. Totálne som sa zľakla,držala som si hlavu,klesla na kolená a zakrývala si uši pred krikom,búchaním,otrasmi,dupotom a hlukom zvonku. Úplne som tam primrzla,bála som sa že to príde znova a celá kabínka sa prevráti,hlava mi trochu krvácala. Neviem koľko som tam skrčená čupela a srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Nechápala som čo sa robí,vzlykala som tam,ale potom som sa odhodlala vyjsť,bála som sa o spolužiačky. Trasúcimi prstami som odomkla dvere a uvidela som...

Svorka

15. července 2009 v 11:18 | Raven
Nie,nebude reč o anatómii vlkov alebo rozoberaní ich života. Možno..tak trochu,ale prenesene. Ja jednoducho nedokážem nazvať ľudí,ktorí sú stále pri mne a sme spolu tak nejako zviazaní inak,ako svorka. Čo je to za slovo-partia? Bŕr až ma striaslo :D Som typ človeka,ktorý svoju svorku potrebuje-pocit,že niekam patrí,že je súčasťou nejakého stáleho a nemenného celku,aj keď mám rada zmeny,ale iba mimo nej. Dokážem rešpektovať autoritu a svoje postavenie,aj keď stále striehnem na lepšiu pozíciu a všetka moja agresivita je zdôvodnená len tým. Ale všimli ste si,aké je v dnešnom svete svoju svorku nájsť? Možno ju už máte a neviete o nej,možno ste ako ja,nestáli noční hľadajúci lovci. Až niekam zapadnete,okamžite to spoznáte. Moja bývalá svorka sa dávno rozpadla,naša alfa totiž odišla a ostatní sa pomaly rozpŕchli. To sa stalo pred tromi rokmi. Občasní spoločníci sú fajn na niečo,ale iba na krátku dobu.

Jííháá,kovbojka je doma

11. července 2009 v 18:24 | Raven
Štíhla elfka zosadla z gaštanovej kobylky a sklopila luk. Mraky nad Faeriou rozohnal divý vietor a nechal na oblohe biele len biele chumáčiky podobné pegasom....
← "Moja" najdrahšia kobylka Koba ( v našom kruhu známa ako Pani slečna Potterová,vďaka tomu blesku na čele a pani slečna...jednoducho preto lebo to zavalil Hombre) Vďačím jej za väčšinu toho,čo som v tábore prežila.
Možno aj vy poznáte hromadu táborov,v ktorom pojem "jazdecký" znamená vodenie na povrázku krokom raz denne. Bolo moje osudové šťastie,že pred štyrmi rokmi našla tento. Nie je to nič podobné-je to tvrdý,westernovo-drezúrny tréning spojený so stanovaním,dlhými túrami na koňoch a starostlivosťou na obrovských,rozložitých pastvinách Farmy sv. Františka.Prvýkrát som bola akurát vyhúkané 11 ročné decko,úplne zažraté do koní (možno si niektorí z vás tiež spomínajú na také obdobie) Teraz už som,chvalabohu našla tú krehkú hranicu medzi posadnutosťou a záľubou, vďačím za to mnohým,z ktorými som sa už v živote nestretla. Túto stránku mojej osobnosti,ktorá by nič nevymenila za vietor vo vlasoch pri cvale po lúkach,ktorá miluje chudučké,rozlietané žriebätká s nemotornými pohybmi a zbožňuje večer pri táboráku s partiou (a možno aj s fľaškou :) som pred vami dosť dlho skrývala(nebojte sa,takých mám viac,chachá) Každá iná časť mňa sa zobúdza,keď nastáva jej príležitosť. A po celý tento týždeň ani nezažmúrila oko.

Adios!

4. července 2009 v 10:52 | Raven
Vrámci môjho natrieskaného prázdninového programu,ktorý posledné tri dni obsahoval hlavne tréningy spevu a vystúpenia dnes odchádzam do tábora. Dobrovoľne (!),už po toľký krát že tam môžem pokojne robiť vedúcu alebo trénerku jazdenia. Ide vlastne o taký vedecký experiment-ako rýchlo sa z metalistky stane kovbojka :D. Len pre prípad-farma sv. Františka,Horné Hámre,kam sa dostanete poloprístupnou,poloviditeľnou cestou mierne vychýlenou z vertikálnej polohy (buď dobré ťažné laná alebo vysoký podvozok) Keď sa vrátim bude tu plno "divných" fotiek zahrňujúc hlavne mňa na koni a mimo neho ako ostrieľanú (podľa minuloročného Tomášovho výkonu s brokovnicou a fľašou vodky možno aj doslovne xD) jazdkyňu.Hei všetkým,o týždeň som tu ako na koni.

Tarja-Žiar nad Hronom (Ravenka sa hlási po dlhšom čase)

25. června 2009 v 18:51 | Raven
Možno teraz nebudem písať až s takou radosťou ako by som to napríklad vykladala včera počas toho koncertu,jednoducho sa väčšina vecí vrátila do starých koľají a to trochu brzdí moje včerajšie nadšenie.
O tretej som,zničená presviedčaním otca ktorý si ešte veselo vyváral špagety s výhovorkou že čaká na telefonát od klienta, poskakovala pred autom a začala som byť dopredu nervózna. Za prvé-okolo dvanástej hodiny ma zvykne chytiť panika aj bez príčiny,takže vtedy som rozmýšľala,ako sa na stretnutí nájdu ľudia,ktorí sa v živote nevideli,nepoznajú sa,viacerí meškajúci s jediným spoločným poznávacím znamením a bez telefónnych čísel na seba. Dopadlo to tak,že som prehľadala kultúrne centrum a okolie a nikoho som nenašla,žiadnu českú vlajku. Z toho som bola dosť sklamaná,no trochu som s tým aj rátala ale nakoniec som si povedala,že preto predsa nikomu neprepustím miesto v rade. Len som sa ešte okolo seba obzerala,snažila som sa niečo zachytiť ale márna snaha. Dav sa presunul schodmi hore,do miestnosti s pódiom. Ak by som nepoužila svoju techniku nenápadného predierania dopredu,asi by som ostala stáť niekde v strede alebo pritisnutá o stenu. Je to jediná výhoda toho,že som vraj extrémne vychudnutá :D
Nakoniec sa Ravenka dostala do druhého až štvrtého radu (podľa toho,či práve fotila,skákala alebo sa snažila rozprávať s Peťom a ďalšími ľuďmi,niektorí boli čudne ochotní keď som sa chcela posunúť alebo zdvihnúť náhradné baterky,ktoré mi stále padali xD) Meno predskokanov som vôbec nevedela,najskôr som si myslela,že sú to len chlapíci,čo upratujú scénu,kým nezačali hrať. Poviem vám,že poznám dva typy predskokanov na slovenských koncertoch. Takí ako nemastní-neslaní Faderay,u ktorých sa človek najskôr zamýšľa nad talentom a potom sú to skupiny,ako boli títo,ktorí vás rozdrvia a zatlčú do zeme,hlas speváka a talent o tom-potom. Keďže môj starý ale nie až tak dobrý foťák,ktorý by mohol byť starým otcom väčšine najnovších modelov pomaly ale isto vypovedával službu,musela som šetriť.

Trees have droped their leaves...

20. června 2009 v 11:36 | Raven
Nikdy im to neodpustím. Ktovie kým by som sa stala keby som nemusela byť nimi denne obklopená..


Keď má človek príliš veľa času na rozmýšľanie,buď uskutoční úžasný nápad,zostrojí nový vynález alebo sa znova ponorí do svojich chaotických spomienok na minulosť.
Ak by sa ma pýtali: S kým si najviac rozumieš? Kto sú tvoji priatelia? Komu dôveruješ? Ostala by som stáť so sklopenou hlavou a potom by som pokrútila hlavou.Neviem!Neviem!Neviem! Vo väčšine ohľadov nenávidím toto mesto. Nenávidela som aj to predtým ale to bol iný príbeh. Moje sídlisko je pre mňa len príliš známe bludisko budov,rovnako ako moja trieda len pre mňa bezvýznamný dav ľudí ktorí o mne vedia asi toľko čo ja o nich-takmer nič. Vy ste zo mňa urobili samotára,ktorý som! Je to vaša chyba! Nikdy tento článok neuvidíte a mne je to jedno! Je smutné že s väčšinou problémov som sa vysporiadavala sama-môj vymyslený život bol pre mňa len únik od reality a tak som bola šťastná,to mi k prežitiu stačilo. A ešte horšie je,že nič sa nemení. Našli sa už ľudia ktorí ma otvorene neznášali,ignorovali,otravní ľudia ktorí ma len využívali a doliezali za mnou aj po jasných vysvetleniach a máličko ľudí ktorých by som mohla nazvať chvíľkovými priateľmi alebo známymi. Stále je to tak. A hovorila som si-čo viac chceš? Buď spokojná s tým čo máš lebo ti nakoniec nezostane nič! Pravda je,že ja som nikdy nebola typ na povrchné táranie,ohováranie,vtipkovanie a sledovania toho čo "frčí". Aj tak sa dokážem normálne porozprávať len s pár ľuďmi nad 18,lenže oni majú vlastných priateľov a iný život,do ktorého sa ja nechcem nasilu strkať. V istých ohľadoch som paranoidná ale to je zase len reakcie na pár situácií v mojom živote. Radšej nedôverovať ako byť slepo oddaná. Možno..aj to je dôvod prečo som nechcela byť kresťankou. Mala som 12 keď som všetko dávala za vinu Bohovi,nechcela som sa modliť a dôverovať niekomu,kto si moju dôveru nezaslúži. A predovšetkým som sa nechcela len modliť ale niečo urobiť. Koľko takých sĺz bolo zbytočných?

A začala moja cesta nenávisti,pomsty,zo psa sa stal vlk...
 
 

Reklama