Žije uzavretý v zápisníku...

Pád Matky Stromov-ochutnávka

10. září 2009 v 18:44 | Xaphania
Na skúšku sem dávam prvý diel môjho hm..diela? fantázie? Ako to nazvať? Je síce pravda že čím som bola staršia,tým sa to prestalo podobať na denník a dalo sa to nazvať príbeh. Dá sa to nazvať ochutnávka-rada by som vedela,či by vás to bavilo čítať,keď ja sa pri tom idem od hanby prepadnúť :D Čakám prudkú úprimnosť bez servítky.

" Dve tehly bronzu,nemienime o tom diskutovať! Len záujem a pochvala je mi nanič." ozval sa hromový hlas kováča Klosta,ktorý,tak ako po mnohé razy odmietol prijat služky poslov pri vyjednávaní s bielymi kentaurmi,ktorí javili záujem o jeho vypchávané chrániče z tvrdej kože a bronzovým tepaním. Za ním stál mohutný barbarský strážca Jarsha s vlásím nad kopytami,prevísajúcim tukom na bruchu,ktorý na ňom nepôsobil mľandravo ale hrozivo a mocne,masívnou čeľusťou a obojstrannou kopijou,ktorou si netrpezlivo búchal do dlane.Uškrnula som sa. To,že Klost odmietol posla neznamenalo,že pre svoj menší vzrast sa nechá vydierať jedným z tých "kozorožcov",ako nazýval vznešených kentaurov.
A navyše ho určite hnevalo,že každý jeho výtvor,či už sa jednalo o chrániče,drôtené košele,helmy alebo vypchávky,mimo mečov,odfarbovali na bielo,alebo ich zaliali bielym zlatom. Aj preto neúnosne zvyšoval cenu-ani vo sne by na ne neminul ani len pol bronzovej tehly,využíval hlavne tvrdú kožu divých mulefov a rohovinu. Biely kentaur s ostrými črtami tváre,oblečený v hodvábnej tunike s tenkým obojručným mečom za pásom len pokrčil plecami,otočil sa a odcválal po prašnej ceste,cez ktorú viedla akási pomyselná hranica medzi dvoma teritóriami. Klost si odpľul jeho smerom,ohrdnuto cúvol a odkráčal s Jarshom v závese,pričom sa navyknuto vyhol radu naostrených kolov,ktoré boli zabodnuté do hliny,opreté o pokrútené konáre stromov,slúžiace ako primitívna,ale nadmieru účinná ohrada.
Skôr ako zadržanie votrelcov slúžila na okamžitú smrť, takú rýchlu,že kentaur si ani nemusel všimnúť ako sa ocitol pred večným svetlom bohyne Ruhadoly .Obracala som v dlaniach ľahkú bojovú kopiju a otrávene som hrabala kopytom do presušenej,popukanej zeme. Už dávno nebolo až takto teplo-a navyše sa nič nedialo. Od nudy som saprechádzala hore-dole popri hranici,odkiaľ som čoraz silnejšie cítila pach "tých druhých"
Spomínala som,ako som sa tu hrávala s ostatnými žriebätami,vyhlbovali sme do zeme čiaru presne na mieste predelu,pišťali sme,keď sme len kúskom kopyta prešli ďalej,postrkovali sme slabších ďalej a potom zloprajne volali dospelých strážcov. Vtedy bol Jarsha oveľa mladší,ale tuším ešte hrozivejší,s chumáčom divej brady a pichľavými jantárovými očami,ktoré nás priklincovali k zemi nesmiernou silou. Vtedy som snívala o poklade,ktorí barbari strážia,keď ich strážci musia vyzerať tak hrozivo,že aj najodvážnejšie šlmy,veľké ako stromy-deti sa ich musia báť.

Kúzlo mŕtvych močiarov

1. září 2009 v 16:06 | Xaphania
Skúsila som obrovskou okľukou obísť moje tradičné rýmovanie v básňach,vytvoriť niečo z experimentu-niečo zrelšie a použiteľnejšie (zatiaľ prvé dve časti). Je to začiatok konca básničiek predchádzajúceho štýlu...možno.

Zdrapili konáre skľavenú bolesť
Priestor,čo vymkol sa zákonom
Opitý posledným náznakom úsvitu
Biela holubica stratila ratolesť
Ohnivá sfinga zmietla ju závanom
Boh sa dočká len vranieho škrekotu

Ústa sú smädná,hoci voda
Sťa hady tancuje v priesvitnom obleku
Jej tanečnicou je tieňová kontesa
Ich krehké telá spojila dohoda
Smrť ochráni tú červavú suku
Kŕmi ju dušami z mŕtveho mäsa

Navždy spiaca kráska

13. srpna 2009 v 13:28 | Xaphania
(Ja som vám sľúbila ešte ten report z včerajšieho kina,však? Všetko bude..ale nečakajte nič svetoborné :) Námet na túto báseň som mala v hlave už dlho,rozmýšľala som nad sentimentalitou Šípkovej Ruženky,či by chcela znova žiť,po tom čo prespala celé storočie,nie je to nič moc,rýmy sú kostrbaté ,celkovo je to dosť rozhádzané a miestami to škrípe.


Úpony ruží väznia sťa hady
Červeň ich kvetov skrývajú hradby
Chlad jedným výdychom krv žilách zmrazí
Vítam ťa,vstúp do mojej hry ilúzií

Ako tieň mihol sa,zastrel mu pohľad
Nezbadal poddaných zmenených na ľad
Život čo búril sa v tele nehybnom
Ťahal ho k sebe opojným kúzlom

"Trúfalec,nezmôžeš čo by som chcela
Vrátiť mi spomienky,ktorých som sa vzdala
Trpím na hrane smrti a života
Prešlo už storočie od môjho prekliatia

Môj duch to väzniace telo znenávidel
Pred sebou nič len temnotu nevidel
Krv zanevrela na uzavretý svet
Aj vtákom závidí ich voľný let

To všetko teraz sa chveje v dúfaní
Daruj mi smrť,ktorá ma zachráni
Koniec ma obklopil vidinou nádhernou
A biela ruža sa zafarbí červenou..."

Báseň Harpya

13. července 2009 v 11:39 | Raven

Venovaná niekomu,kto bol práve tá ruža,ktorej červené lupene postupne opadli,ostala len stonka s tŕňmi...
Živená strachom,hrôzami dejín
Harpyin jed skrytý pod perím
Jej hnevom sa aj blesky zasýtia
To je jej púť na krídlach hromobitia

Akoby ľudská tvár len maskou bola
Skrivený zobák krutosťou nahrádzala
Tá maska mámi nepripraveného
Sťa zlatý kalich vína opojného

Červená farba,krv na jej perách
Mŕtvolná nenávisť prúdiaca v žilách
Zabila hlas,čo bol len môj
Vyhnala z raja blúdiacich duchov

Ak ruža tŕne má,raz musí zraniť
Lupene opadnú, prestanú chrániť
Chvejúca nádej zmizne v jej pazúroch
Jej škriekanie raz budeš počuť v snoch

Moja prvá báseň

13. června 2009 v 19:25 | Raven
Začiatok mojej ...ehm ...kariéry básnika :) Nespomínam si kedy som napísala túto ale v mojom zápisníku je na prvej strane. Mohla som mať tak 12.

Opojná vôňa niesla sa lesom
Miešala kúzla s vílím plesom
Zlatistá čaša stála na oltári
Skrývala v sebe smrteľné dary

Lákala,mladú,zvedavú vílu
"Napi sa,získaš nesmiernu silu"
Ťažko odoláva omamnému víru
"Len poď,vezmi si čašu elixíru"

Volajú hlasy lesných duchov
"Nerob to víla!" so strašnou predtuchou
Je hluchá,slepá k radám jej domova
V pohári krúti sa bolestná otrava

Dievčatko s lampášom

30. dubna 2009 v 20:57 | Raven
Eh..že som to sem ešte nedávala? Ako bolo povedané-nový blog,nová strata pamäti :D

Aj noc sa zriekla svojich strachov
Neverí povestiam starých duchov
Dievčatko s lampášom odeté v bielom
Nesie svoj poklad s posledným plameňom

Fénix chce vzlietnuť, dlho je spútaný
Väznia ho trpiaci vlastnými slzami
Len jeden plamienok, ten ho nezachráni
Aj keď ho dievčatko v lampáši chráni

Krutý je vietor, mocnosti noci
Sviečka vyhasla, už niet pomoci
Opona spadla, fénix zaspieval
Piesňou dievčatko v bielom uspával

Nežiada ľútosť, nevšíma si rany
Idú si poňho pekelné brány
S výkrikom vzbĺkol plameňom lampáša
K trónu smrti ho sonáta unáša...
 
 

Reklama